Jeden obyčajný prechod.

Na jednom ročníku Hornonitrianskeho jarného bonusu sme sa asi po hodine šlapania zo sedla Homôlka rozhodli absolvovať túto zaujímavú trasu, v tom čase až na Jankov vŕšok, trochu rezkejším tempom. Po jasnom rozhodnutí nasledovala ešte jasnejšia realizácia a tak sme práskli do koní a davaj ho vpred. Postupne za nami zostávali nielen Suchý vrch, Okrúhly vrch, Čierny vrch, ale aj ostatní kolegovia turisti. Ako tak stúpame zo sedla Rázdelie smerom na Rokoš môj kamarát a súputnik Jožo začal trochu zaostávať. Sem tam som ho trochu počkal, povzbudil a išli sme ďalej. No Jožo začal zaostávať čoraz viac a napriek môjmu opakovanému povzbudzovaniu sa naše veľmi rezké tempo trochu spomalilo. V poslednom stúpaní na Rokoš som sa trochu menej obzeral a tak môj kamarát Jožo zaostal. Netrpezlivo ho na Rokoši vyzerám a jeho nikde. Už som aj začínal mať trochu strach, či sa mu niečo neprihodilo, ale po chvíli som niečo zbadal blížiť sa ku mne. No vyzeralo to všelijako bolo to dokrútené, spotené, parilo sa z toho, z uší sa mu dymilo a divne to mrmlalo. Pozriem lepšie a to môj kamarát Jožo zdoláva posledné výškové metre na Rokoš. Ako prišiel ku mne chcel som ho povzbudiť a hovorím, no vidíš Jožo to najhoršie už máme za sebou už len dole a dole.

A akú peknú ružovú kravatu máš, kde si ju našiel? Nuž ale to nebola kravata ale Jožov jazyk, Jožo na mňa divne civí, nič nehovorí, otvára ústa a rozhadzuje rukami. Na niečo je to dobré, lebo určite by mi nadával za ten nápad ísť túto trasu rezkým krokom. No, ale čo už, dali sme sa na boj musíme bojovať a tak sa ho pýtam no čo ideme ďalej? Ale Jožo zase divne zamával rukami a neprirodzeným pohybom sa zviezol na zem. Dobre dobre tak si trochu oddýchni a ideme dalej. Ale Jožo nič. Pozriem na neho, ej to asi bude vážne ani obraz, ani zvuk, to nebýva jeho zvykom. Musím ho trocha prebrať k životu a ísť ďalej veď nám to tak krásne až doteraz išlo. Pýtam sa ho dáš si vodu? Niečo zmrmlal čo asi znamenalo áno, tak som mu podal fľašu s vodou. Potom sa ho pýtam dáš si čokoládu to ťa postaví na nohy, opäť podobný zvuk, tak som mu podal čokoládu. Domovinu som si nechával pre prípad najhoršieho, lebo Joža som takéhoto vyšťaveného nespoznával. Po chvíli sa pýtam no čo Jožo ideme ďalej? Žiadne odpoveď, pozriem lepšie a vidím čokoláda sa povaľuje po zemi a môj kamarát Jožo s evidentným pôžitkom prežúva vrchnák z petkovej fľaše. Rýchlo som dal veci na správnu mieru, vrchnák som mu vytrhol z úst, čokoládu natlačil do úst a dal som mu napiť. Trochu to pomohlo, začal komunikovať. Síce trochu divne ale predsa. Stále dokola omielal nechaj ma tu ja už nikde nejdem. Snažil som sa ho všelijako presvedčiť aby sme išli ďalej, ale márne. Skúšal som ho postrašiť búrkou ale nič. Stále si mrmlal nechaj ma tu ja už ďalej nejdem. Už som sa napálil a tak mu hovorím Jožo neser sa, pozri je tu samý kameň, no kto Ti tu bude kopať jamu. To asi zabralo, lebo Jožo sa zdvihol a pokračovali sme ďalej. Síce už nie až takým rezkým tempom, ale predsa cesta ubiehala vcelku úspešne. Až tesne pred Jankov Vršok.

Tu opäť Jožo začal zaostávať a musel som ho povzbudzovať. Tu som ho už lákal na blízku vidinu piva a domoviny, ktorou som mu občas zamával pred očami, pravda z bezpečnej vzdialenosti aby ju nedočiahol, lebo to by sme už ďaleko nedošli. Takto sme sa dostali až na Jankov vršok, kde to Joža znova položilo. Zostal prevesený cez zábradlie a ani hore ani dole. Ale keďže kamaráti si majú pomáhať po doznení hurónskeho rehotu z terasy hotela, drgám Joža no poď hore tam už je to pivo. Jožo nič. Tak som vytiahol tú dlho sľubovanú domovinu, síce už teplú ale predsa, a pýtam sa ho a to Ti tú domovinu mám naliať do zadku alebo čo. A čuduj sa svete Jožo sa vyrovnal, za jeden si švacol a váhavou chôdzou sa vypotácal do reštiky, kde sme ho uložili do kúta aby sa nám neprekotil a mohol nabrať nové sily. A čuduj sa svete, Jožovi sa s pribúdajúcimi vypitými pivami preloženými domovinou očividne začali vracať sily a dokonca aj úsmev. Po hodine mal nahodený taký úsmev, že keby nemal uši tak sa smeje okolo celej hlavy. Vrátila sa mu reč a dokonca aj zmysel pre humor. Samozrejme neboli sme pri stole sami a keďže sme išli celý deň rezkým tempom ubehlo hodne času kým začali prichádzať ostatný turisti a tak sme ich srdečne vítali. Potom začali prichádzať aj naše Dudrieny. Samozrejme pred Jankovým vrškom sa nezabudli učesať, vymaľovať a vylepšiť čo sa ešte vylepšiť dalo a tak vtrhli medzi nás turistov opäť naberajúcich sily. Pri stole s nami sedel jeden nemenovaný  a nám aj dosť neznámy turista Té. Ale keďže turisti sú srdečný národ rýchlo sme sa zbratali. Ako tam tak sedíme a debatujeme prišla aj na ša Dudriena Dé. Jožo beťár jeden aj vďaka polohe v kúte a novej načerpanej energii si všimol, že keď vošla do reštiky naša Dudriena Dé, s nami sediaci turista Té sa zadíval na našu dudrienu, začal sa čudne mrviť, strihať ušami a niečo si potichu mrmlal. Drgol ma a pýta sa: Všimol si si? Nuž veru všimol, veď to sním aj zakývalo. No dobre ďalej už nebolo treba rozprávať. Keďže sme vedeli, že na záver sa vždy tancuje, rozhodli sme sa pomôcť dobrej veci. Naliali sme do turistu Té ešte pár pív a domovín a sem tam sme utrúsili poznámku ako tá Dudriena dobre vyzerá na tie roky, ako dobre varí, pečie a samozrejme ako rada tancuje.

Turista Té nami podrobne oboznámený že na záver sa bude tancovať sa už nevedel dočkať. Napätie v ňom rástlo, a my sme ďalej prilievali o tom že dudriena je teraz sama a rada by sa zoznámila zo statným turistom, a ako napriek tým divným numerám čo má v občianskom zapísané dobre vyzerá atď, atď... A začali nám hrať do tanca. Turista Té sa postavil, skoro nám všetkým vylial pivo, prehrabol si rukou vlasy, vypol hruď a vyštartoval. Smerom za našou Dudrienou. So širokým úsmevom a doširoka otvorenou náručou ju požiadal o tanec. A naša nič netušiaca Dudriena Dé s podobným aj keď menej širokým úsmevom súhlasila. Tancovali, tancovali prvú pesničku obidvaja s úsmevom, druhú už len on. Pri tanci jej tak stískal ruku že ju určite má horúcu ešte aj dneska. Pri tretej pesničke keď Dudriena Dé chcela odísť z parketu jej niečo začal tíško šepkať do uška. Dudriena najprv očervenela, potom zbledla, potom začala meniť farby, ceriť zuby... ale zjavne zažhavený turista Té to na rozdiel od nás nezbadal. A my, kým sme zbadali že sa schyľuje k veľkému hromobitiu a kým sme vypracovali podrobný plán záchrany nič netušiaceho Turistu Té, ktorý plný energie stále hučal do našej Dudrieny Dé, bolo neskoro. Pri štvrtom tanci sme zrazu počuli divné zvuky, ako keď sa veľká ryba capne o hladinu vody. No nebola to ryba, ale to len naša dobre vyzerajúca Dudriena Dé  vysvetľovala Zdatnému turistovi Té, že je vedľa ak tá jedľa. A my sme len čumeli a čumeli, kde sa to v tej našej tichej Dudriene  berie,... toľká energia ... čo chýbala Jožovi. A tak si s Jožom hovoríme asi sme niekde urobili chybu... asi sme na to mali pripraviť aj Dudrienu. No nevadí, nabudúce to možno vyjde a možno sa aj tá naša Dudriena minie.

[ späť ]